Sninský kameň a južný hrebeň Vihorlatu
Predchádzajúce časti:
Prírodná pamiatka Sninský kameň
Patrí medzi najkrajšie prírodné útvary celého pohoria Vihorlat. Sninský kameň je pozostatok plošinového lávového vrcholu tvorený z andezitu s doskovitou odlučnosťou. Jedná sa o výrazný, prevažne kolmý skalný hrebeň s dvoma vrcholovými plošinami, ktoré sa vypínajú nad okolité lesné porasty.
Z vrcholu je možné pozorovať smerom na juh Morské oko, Východoslovenskú nížinu, smerom na sever mesto Sninu a smerom na severovýchod aj jednotlivé vrcholy Polonín (Kremenec 33 km). Za dobrých poveternostných podmienok je dovidieť až na Kráľovú hoľu (151 km) a na Vysoké Tatry.
Zdroj: Informačná tabuľa na Sninskom kameni a Enviroportal
Nočný návštevník
Mal som pripravený budík, to hej. Zobudilo ma však niečo celkom iné. Nie, neboli to dažďové kvapky dopadajúce na celtu, pod ktorou som spal. Nebola to ani zver, ktorá by ma RÁNO budila.
Zver ma pre istotou zobudila uprostred noci. Bolo to niečo väčšie snáď Jazvec lesný, lat.: Meles meles alebo obyčajný Jež tmavý, lat: Erinaceus europaeus, ktorý tiež vie urobiť dobrý hluk.
To niečo robilo neskutočný rámus, ale vždy keď som zasvietil čelovkou, tak všetko v momente stíchlo. Samozrejme nič podozrivé som nevidel. Zhasol som čelovku a zaľahol som.
O 30 sekúnd sa to ozvalo znova. Prestal som si to všímať a to niečo, v pokoji odišlo, až som to prestal vnímať a znova som sa ocitol v ríši snov.
Bol som dosť vysoko a aj ďaleko od civilizácie a nepredpokladal som, že sa ráno zobudím na ľudskú vravu.
Východ slnka
Budík som mal natiahnutý, veď by bol hriech, byť na Sninskom kameni a nepozrieť si východ slnka. No budík ma nestihol zobudiť. Zobudil som sa na to, že sa niekto rozpráva. Dajme tomu „rozpráva“. Od najbližšieho turistického chodníka som bol 200 metrov ďaleko a o 61 metrov nižšie a predsa som ich počul. Asi som nebol jediný, kto chcel vidieť východ slnka zo Sninského kameňa.
Vyštveral som sa z hamaky, zbalil svoju fotografickú výbavu a šiel som hore na skaly. Obišiel som značku a vyšiel som hore na skalnú plošinu.
Na skale už boli rozložení dvaja chlapčiskovia, ktorí robili časozberné video. Trocha som si robil srandu, či im prejdem pred objektívom 
.
O 05:21 h. sa na východe trocha viac rozvidnelo a slnko sa pomaly, ale isto dvíhalo k oblohe. Veľmi lenivo.
Jemne pofukoval vetrík. Tak akurát, aby mi nebola zima, ale ani teplo.
Spoza mrakov sa ukázalo slnko. Časť červeného disku vykuklo spoza hradby mrakov, ktoré sa tiahlo od juhovýchodu až po sever. O 20 minút neskôr bolo vidieť celý slnečný kotúč, ktorý sa vyhupol ponad hradbu mrakov na východe. Nebol úplne jasný. Nad mrakmi sa vznášal jemný opar, ktorý spôsoboval rozptyľovanie slnečných lúčov.
Lepšie to už dnes asi nebude. Nechal som chlapčiskov nech dokončia svoje časozberné video. Ja som sa šiel postarať o svoj pelech a žalúdok.
Nástup na južný hrebeň Vihorlatu
Za 1,5 hodiny som už bol vychystaný na cestu. S báglom na chrbte a s plným žalúdkom, som opäť prechádzal popod Sninský kameň, no tentoraz som pokračoval ďalej na juhovýchod.
Na hríbiku (turistický smerovník) bol údaj: „Nežabec 0:50 h“ a „Podhoroď 4:55 h“. Je 08:09 h. o jednej popoludní som nad Podhoroďou. BEZ PROBLÉMOV! Nájdem prameň, prenocujem a zajtra, pekne skoro ráno, idem domov. Samozrejme to bol len plán.
Zmena plánu
Plán sa zmenil veľmi rýchlo. Údaje na hríbikoch boli nasledujúce:
2. Sninský kameň
- Nežabec – 0:50 h
- Strihovské sedlo – 2:00 h
- Podhoroď – 4:55 h
Po jednej hodine a 15 minútach som došiel k Nežabecu. kde bol tiež hríbik. A tu bolo na Podhoroď „už len“ 5:25 h., predpokladal som, že po hodine a pätnástich minútach chôdze sa čas bude skracovať a nie predlžovať. Tak som sa na časový údaj vykašľal a šiel za nosom.
2. Nežabec, cesta zo Sninského kameňa mi zabrala 1:15 h.
- Strihovské sedlo - 1:45 h
- Podhoroď – 5:25 h
O ďalšiu hodinu a 7 minút som došiel na Strihovskú poľanu, tu bol tiež hríbik a čuduj sa svete… Odtiaľto bolo do Podhorode „už len“ 4:45 h. Niekde je zrada!
3. Strihovská poľana, cesta zo Sninského kameňa mi zabrala 2:22 h. a z Nežabecu 1:07 h.
- Strihovské sedlo - 1:00 h
- Podhoroď – 5:25 h
Nevenoval som tomu pozornosť, neprišiel som sem lámať rekordy, ale kochať sa prírodou. A veru aj bolo sa na čo pozerať. Krásny, úzky kľukatiaci sa chodník, ktorý väčšinou len klesal.
Chata Vartáš
Vartáš, tak sa volala chata, pekná chata, škoda, že zdevastovaná. Ponúka aké-také prespanie pod strechou, len je potrebné si zvoliť tú správnu miestnosť, aby sa náhodou nepreboril strop alebo podlaha, v tom najnevhodnejšom okamihu.
Neďaleko bol prameň, kde som si doplnil zásoby vody. Poriadne som sa napil a dúfal som, že neďaleko Podhorode nájdem ďalší prameň. Od Vartáša som pokračoval prudko dolu a moje nohy dostali pekne zabrať. Do Strihovského sedla som došiel o 11:54 h., odtiaľto bolo do Podhorode 3:40 h., aspoň podľa hríbika. Času som mal habadej, neponáhľal som sa.
Pílnikova lúka, Diel, Veľká Vavrova a Vavrova lúka
Cesta bola naozaj zaujímavá, nešiel som po klasických lesných cestách, zvážniciach, ale kľukatiacim sa chodníkom. Chodník často menil smer a až neskôr som zistil, že ma len chcel zaviesť k nejakej skale, výhľadu, či peknej lúke.
Prišiel som k Vavrovej lúke. Veľmi pekná lúčka s posedom na jednej strane a s krmelcom na druhej (dúfam, len že kvôli pozorovaniu). Vedľa posedu hrob neznámeho sovietskeho vojaka s vyrytým textom (Nie, chybu som neurobil ja, je to doslovný prepis):
TU LEŽI
NEZNÁMI SOVIETSKÝ VOJAK
† 1944
ČESŤ JEHO PAMIATKE
Na konci lúky bola lavička a prameň s dvierkami. Od Vartáša už uplynul nejaký ten čas. Tam som pil naposledy. Otvoril som dvierka na prameni a veľká hnedá ropucha, ktorá sedela na kameni skočila rovno do prameňa. Určite sa zahrabala niekde na dno, pod nejaký kameň.
Psychika je silná. Keby som nevidel tú ropuchu skákať do vody, tak by som sa z tej vody bol napil určite. Bola by tam pod tým kameňom zalezená aj tak, aj tak, no nevidel by som ju. Takto som sa radšej napil z mojich zásob, ktoré sa stenčovali.
Toto bol jeden z prameňov, na ktoré som sa spoliehal. Pri nich som mohol ostať a prenocovať. Boli len tri hodiny popoludní, tak som to riskol a vydal som sa k prameňu pod Lysou horou.
Nad obcou Podhoroď
Našťastie chodníček si udržal svoj ráz a viedol ma naozaj veľmi peknou, zvažujúcou sa krajinou. Naľavo do mňa som už rozoznával červené strechy domov v doline. Od Sokolovca som začal prudko klesať. K prameňu som mal ešte niečo vyše kilometra.
Prameň pod Lysou horou
Jedna prudká doprava a už som vyzeral prameň. Z jednej strany húština, z druhej ostrý zráz, pekné miesto na bivak. Len nájsť prameň. Podarilo sa! Prameň som našiel, akurát voda v ňom chýbala. Trocha vlhkej hliny a po vode ani slychu ani vidu. S troškou úsilia by sa mi možno podarilo objaviť nejakú tú vodu.
Voda nebola, ale o hodinu mi odchádzal autobus z Podhorode. Tak som schádzal do dediny. Ešte som objavil jedno miesto, kde voda určite bola, ale nie tu a nie teraz. Sucho bolo už dosť dlho a vody jednoducho nebolo.
Späť do civilizácie
Pred dedinou, pod ochranou lesa, som zastavil a prezliekol som sa do cestovného. Snažil som sa zmyť zo seba prach a pot, s tým zvyškom vody, čo mi ešte ostala. Vybral som si čisté cestovné oblečenie, ktoré nosím zo sebou, presne na tento účel. Pekne zabalené v igelitovom sáčku, aby sa ani náhodou nezašpinilo.
Na zastávke som počkal na autobus, trocha som sa pousmial, nad reakciou vodiča autobusu, keď som nastupoval. Na autobus som čakal na začiatku dediny. Teda autobus do dediny vchádza, no nepokračuje ďalej a vracia sa späť tou istou trasou.
Vodič autobusu ma v dobrom upozornil: „Nemusíte nastupovať, veď o chvíľu sa tadeto budem vracať, ušetríte 20 centov (už sa na presnú sumu nepamätám).“
Dnes som chodil s prestávkami viac ako 8 hodín a prešiel som o niečo viac ako 21 kilometrov. Tých 20 centov ma nezachráni, ale sedieť na polstrovanom sedadle v autobuse, to stálo určite viac ako tých 20 centov!
Štatistika hrebeňovky Vihorlatu:
Prejdených: 54,1 km
Stúpania: 2 679 m
Klesania: 2 497 m
Celú trasu si môžeš pozrieť na linku: trasa celého trampu.