Hrebeňovka - Slanské vrchy, deň prvý, samý asfalt

Rozmýšľal som, či dám nejakú dlhšiu trasu, hrebeňovku. Dám to čo som dal ako násť-ročný? Vydržím to, Nesklame ma moje telo? Dal som to, či nie?

   

Tak som sa rozhodol, že sa vydám na hrebeňovku Slanských vrchov. Za mladi asi pred 30-timi rokmi som urobil hrebeňovku Slanských vrchov na etapy. Po víkendoch sme spolu s Novisom, Soviakom a Johnnym, prešli hrebeň Slanských vrchov:

1. Lazy – Makovica
2. Makovica – Šimonka
3. Čierna hora – Javornícka poľana
4. Chata Fricka - Chata Sova
5. VI. Tramp na Slanské vrchy (Dargov – Byšta)

Chcel som to zopakovať, ale v celosti a časovo kratšie. Snáď sa mi to podarí. Tak som sa rozhodol, že dám hrebeňovku Slanských vrchov.

     

Dôkladne som sa pripravil – prd makový! Niektoré časti hrebeňovky som šiel už viackrát, tak som sa toho ani veľmi neobával. Tie južné časti som nemal až tak prebádané, ale spoliehal som sa, že ich dám na jeden šup. Podarilo sa mi dať len… Ale predbieham, poďme pekne po poriadku.

Menší problém som videl len v dostupnosti vody. Leto bolo suché, na niektoré pramene som sa nemohol spoliehať. Niektoré prekvapili, iné, o ktorých som si myslel, že tam bude určite voda, tak sklamali.

Deň prvý – zatiaľ pohoda

Autobusom som sa odviezol do obce Byšta, a už o 07:52 h. som bol pripravený na hrebeňovku Slanských vrchov. Vyrážal som približne zo stredu obce. Vynechal som návštevu kúpeľov. Chcel som si ich pamätať, tak ako v roku 1988.

Sprvoti to bolo super. Z Byšte na Izru to bola taká pohodová mierne stúpajúca cestička lesom. Videl som jedného hubára, ktorý sa tmolil lesom. Húb bolo neúrekom! Naozaj. Popri chodníčku, ktorý viedol lesom som videl hromadu, ba až kŕdeľ podpinek – Lat.: Armillaria mellea.

  

Veľmi pekný les, ktorý sa dal prejsť skoro behom, ak nepočítam, že na chrbte som mal 18 kg záťaže. Prechádzal som lesom, zvážnicami, lesnými cestami, ale aj chodníčkami. Prameňov bolo málo, no nerobil som si problém, lebo som šiel rýchlo a dnes som teoreticky chcel dôjsť niekde k hradu Slanec. Vyvŕbilo sa to úplne ináč, ale to znova predbieham.

Za dve hodiny a po prejdení 8,5 km som došiel k jazeru Izra. Prešiel som sa popri jazere. videl som len rybárov, ktorí mali nahodené prúty do vody. Vlastne to boli vlasce s háčikom a návnadou. Ved načo by hádzali prúty do vody? Nie?

  

Sledoval som jednu veľmi významnú a zaujímavú tabuľu. Mala nápis „BUFET“. Nakoniec som došiel k samotnému bufetu, kde bola milá pani majiteľka. Bolo 10:00 h. a aj som rozmýšľal, či si dám niečo pod zub, no nebol som až tak veľmi hladný. Aj keď, domácej hustej polievke, by som nevedel odolať. Žiaľ v ponuke boli len hlbokomrazené polievky a pizza. Tak som si dal pivo (nemenovaná česká značka). Jednu od smädu, druhý a tretí pollitrák som si už vychutnával. Kúpil som si aj Horalku. V konečnom dôsledku som zistil, že ani nie som hladný. Bol som len smädný! 

Sedelo sa mi výborne, potúžený zlatistým mokom, s doplneným cukrom. Nechcelo sa mi veľmi pokračovať v ceste. Keď som však chcel dať hrebeňovku za pár dní… Tak som sa premohol a vykročil som na ďalšiu časť cesty.

Deň prvý – asfaltka a tvrdá lesná cesta

Ešte chvíľu som šiel lesom, no po nejakom čase sa to už malo zmeniť. Na Izre som už bol Pravda, len na bicykli, a zatiaľ som šiel rovnakým smerom. Viac-menej som vedel, čo ma čaká. V týchto miestach som tu bol aj v zime, so Stanom. Vedel som úplne presne, kde je nejaký stupák. Kde si môžem odpočinúť. A aj to, kde je voda. Vlastne kde by mala byť.

    

Vyšiel som k chate Kopáska. Pri chate v rokline, bol v zime ešte zničený prameň. Spadol na neho strom. Teraz bol prameň sfunkčnený a mal dostatok vody.

Pri chate som si urobil menší odpočinok, dal som si jednu ovsenú tyčinku, ktorá mi dodala energiu na stúpanie, ktoré ma čakalo.

    

Vyšľapal som si stúpanie k asfaltke. Paráda, pôjdem rýchlejšie! Áno šiel som rýchlejšie, no o to viac začali trpeli moje chodidlá.

Chata v sedel Malý Milič

Asfaltka ma doviedla k chate v sedle Malý Milič. trocha som sa zdržal. Zložil som si batoh z chrbta a moje plecia si povedali, že už nechcú žiadnu záťaž. Moje vnútornosti si všimli kadibudku, tak si povedali, že to využijú a ich obsah sa tlačil von. V pohode som to ustál.

     

Plecia protestovali, keď som si opätovne vykladal batoh na plecia. Nedalo sa nič robiť. Pokračoval som ďalej v hrebeňovke Slanských vrchov.

Túto časť som poznal veľmi dobre. Bol som tu v zime pri teplotách nižších ako ‑20 ºC, kde sa mi podaril celkom pekný záber vychádzajúceho slnka. Vedel som, že to bude asfaltka, ktorá neskôr prejde do tvrdej lesnej cesty, ktorá vyústi pri Veľkej Márovke.

 

Cestou som skontroloval prameň pod sedlom Malý Milič, no žiaľ bol nepoužiteľný. Vodu som zatiaľ mal v hydrovaku, tak som si s tým ťažkú hlavu nerobil.

Malá a Veľká Márovka

Vyšiel som na Vlašskú lúku pri Malej Márovke, kde som urobil pár záberov a pokračoval som ďalej k Veľkej Márovke. Cestou som odfotil krásnu mladú Užovku obojkovú , lat.: Natrix natrix

  

Už som videl lúku aj s informačnými tabuľami a hríbikom. Skontroloval som búdu, kde som spal v zime. Stav bol skoro rovnaký, až na to, že niekto vytrhal dosky zo stien a použil ich ako provizórne lavičky. Škoda. Teraz tam bude viac fúkať.

Na Veľkej Márovke som šiel k odpočívadlu, kde bol prístrešok a lavice. A samozrejme plno odpadkov, ktoré sa už vysypávali z vriec.

  

Ľudia, veď si tie odpadky berte so sebou domov!!!

Batoh šiel dole z pliec, vyzul som si topánky a odpočíval som. Prehodil som si ponožky. Pravú som dal na ľavú nohu a naopak. Prešiel som už 18 km a chodidlá sa mi už ozývali: „Héééj chlope, už máme toho dosť!“ Nepočúval som ich. Chcel som ešte prejsť pár kilometrov. No chodilám som neprezradil, že to bude ďalšia asfaltka.

Ďalšia, dlhšia asfaltka

Tak ma čakala cesta k Jóniho studni, ktorá bola pred hradom Slanec. Dlhá nudná asfaltka, ktorá mi na bicykli trvala chvíľu (viedla dole kopcom, tak som sa ani veľmi nenamáhal). Teraz som si to potreboval všetko odšľapať. Nohy, keď zistili, že to bude ďalšia asfaltka, tak už protestovali o niečo viac.

  

Hrad Slanec

Konečne som zbadal v diaľke siluetu hradu Slanec. No už to bude dobré! Never tomu. Prešiel som cestu II. triedy 552. A už som zbadal Jóniho studňu. S úľavou som si dal dole batoh a dal som si chladivý dúšok vody z Jóniho studne.

 

Stretol som jazdca na koni, príležitostných hubárov s dvoma vreckovými psami, ktorí práve odchádzali a ja som hútal, či tu neostanem. V nohách som už mal 25 km a bola tu voda. Voda bude ja ďalej. Snáď. Možno. Asi.

Urobil som pár záberov hradu Slanec počas zlatej hodinky. Povedal som si, že tu je veľmi hlučno, tak tu nezostanem. Hneď vedľa frekventovanej cesty, autá i nákladiaky sa tu míňali jedna radosť. Možno o niečo ďalej, to bude lepšie. 

  

Prešiel som veľmi peknými lúkami smerom k hradu Slanec. Minul som jazierko, kde bol odstavený starý železničný vozeň a šiel som k hradu Slanec. Nedal som si tú námahu, aby som vyšiel na hradný kopec. Nebola tam voda, asi by tam bol pekný výhľad, ale chýbala by mi voda. Cestou som nazbieral celkom slušnú kôpku trniek, ktoré boli sladučké a neboli vôbec trpké. Zídu sa mi? Zišli sa!

Dlhá tvrdá cesta k výhybni Slančík

Prešiel som okolo hradu Slanec a tu sa už začínala prejavovať moja únava. Turistický značka viedla po kameňmi vysypanej lesnej ceste, ktorú som sledoval. Lesná cesta ma zaviedla inam. Nevšimol som si odbočku. Nevadí, veď to je len kúsok. O pár kilometrov ďalej to už kúsok nebol.

  

Prechádzal som okolo Ligety, kde sme v roku 1988 mali tábor. Pokračoval som ďalej po tvrdej lesnej lesnej ceste. Cesta bola široká a ja som už bol dosť unavený. Kládol som ľavú nohu pred pravú a potom pravú pred ľavú. Myseľ mi zabiehala na to, čo som prežil, na starosti života a nevšimol som si odbočku. Veď cesta bola taká rovná a priama. Mierne stúpala.

    

Pridal som do kroku. Idem a idem a idem. Až som, si uvedomil, že som už dlho nevidel červenú turistickú značku. Pozriem do mapy a som mimo chodník! Prešiel som asi 800 metrov mimo trasu. Čo teraz? Reznúť si to šikmo dole briežkom? Bol som už uťahaný a v nohách som mal 29 km. Ľavé chodidlo sa mi hlásilo čoraz nástojčivejšie, že tam niečo nie je v poriadku. Tak som sa vrátil po tej istej ceste späť. Našiel som odbočku a pokračoval som dole k výhybni Slančík.

Moje chodidlá už kričali: „Máme toho dosť!“ Cítil som ich celkom výrazne. Na obidvoch chodidlách mám určite otlaky, či pľuzgiere. No ešte kúsok snáď vydržia.

Došiel som k výhybni Slančík, kde som bez problémov prešiel dve železniční trate. Normálnu aj širokorozchodnú. Aj po jednej aj po druhej prechádzal vlak. V budove výhybne sa svietilo, no nevidel som tam nikoho. Chcel som sa opýtať na vodu v okolí, prípadne si ju vypýtať.

K prameni Slanského potoka

Za výhybňou Slančík som a napojil na… Nie nebol to vodovodný kohútik, ba ani hydrant. Bola to ďalšia asfaltks. Už ma to neprekvapilo. Bol som s tým už zmierený. Idem ďalej. Po ľavej stane sa objavil krásny výhľad na Slanský hrad. Veľmi pekná silueta hrebeňa a aj hradného kopca s vežou Nebojsa.

  

Mal som len taký menší problém. Zavadzali mi drôty vysokého napätia. Tak som si zašiel na pole dobrých 200 metrov, aby mi v zábere nezavadzali.

Pri horárni Regeta som odbočil na… Jasne! Na asfaltku, ktorá viedla do kopca k ďalšej horárni s názvom Rakaťa. Horáreň sa volá rovnako ako chata v Slovenskom krase.

  

Stúpam a stúpam. Mierne, ale stúpam. Rovnako to bolo aj s tmou, ktorá len hustlla a hustla. Pred cieľom cesty som cítil, ako mi praskol pľuzgier na ľavej nohe. V ľavom chodidle sa mi rozplývala mierna pálčivá a zároveň štipľavá bolesť, ktorá sa mi rozlievala po celom chodidle. Vydrž ešte!

Vydržal som. Došiel som k prameni Slanského potoka. Dúfal som, že v prameni…

Čo v prameni? To až v ďalšom pokračovaní.

Fotografie si môžeš pozrieť vo fotogalérii.